Plškova cesta - Malý Ošarpanec

Ak mi niekto povie , že Plškova cesta na Malý Ošarpanec je ľahúčka 6 mínuska , tak je to frajer . Pre mňa nebola . Je to krásna cesta , plná super žuly , s peknými špárkami , bez výrazných stupov , ale nohami dobre držiacimi na žulových platniach . No musíte tým nohám veriť. Občas človek pri lezení rieši rébusy ako tú špáru liezť, ako sa v tom má hýbať. Nástup pod stenu Zlomiskovou dolinou je nádherný asi 2 hodinky od Popradského plesa. Prvá dĺžka asi za 4 . Pekné rozliezanie a zvykanie si na žuličku. Akurát vyjde 60 metrové lano po štand – 1 lepený borhák + pridávam friend do špárky vedľa pre istotu. Nad štandom začína lezenie a špekulovanie . Línia je jasná cez previštek obliezam ho zľava , kde je zabitá skoba , ťahám sa do špáry vpravo od skoby preliezam previštek a po hrane sa ťahám po platni k ďalšiemu štandu – štandujem po cca 25 metroch lezenia. Zo štandu vidím líniu Plška ťahajúcu sa do ľava a hore . Lezenie pokračuje cez starú skobu do ľava po platni kde chýbajú chyty – taký rajbas, asi 4-5 metrov do výrazneho odštepu . Je to veľké skoro vodorovné madlo celý ten odštep – len neviem ako sa v tom mám hýbať, polohy z kámasutry pri zapínaní starej skoby v skoro vodorovnej špáre a stiahnuté polky , tak by som charakterizoval tento traverz do peknej následnej zvislej špáry. Tá bola parádna , aj keď v špáre som trochu hľadal dobré miesto na vklínenie friendov . Sokolíkom hore a hore pod malý previštek so štandom. Doberám Rada . Pozriem nad seba a vidím zase špárka , krátke kolmé a potom už vraj ľahké. Idem . Toto nebolo zadarmo. Nadliezam nad štand – idem trochu doľava,  kde je viditeľná stará skoba . Zapnem nadliezam , chýbajú pozitývne chyty , žiadne nohy , len trenie , Friend nie a nie založiť , Nadliezam , Noha šmýka a aj šmykla  . Nohy sa trasú , a je po onsajte , Pokladám nohu na starú skobu, zabíjam novú , vojde do špáry len s polovice , neverím jej ale zapnem, vyberám a zabíjam ďalšiu skobu do vodorovnej špáry . Ide do polovice , ale táto aj zvoní. Zapínam expres , idem ďalej . Dva kroky a človek je v dobrom. Možno stačilo menej sa báť, špekulovať a nastúpať . Doliezam do štandu . Doberám Rada . Na štande fúka a fúka . Traverz doprava . Teším sa , veď už len pár metrov v päťkovom teréne a sme hore. Omyl. Táto posledná dľžka ma preverila aj psychycky aj fyzicky. 5 metrov traverzu do prava – pohoda a za rohom fuj komín – "milujem komínové lezenie". Treba sa dostať na hranu komína , Skúšam to tvárou k rohu komína , nejaký rozpor prehodiť nohu cez hranu stienky v ľavo a zase kamasutra. Zliezam polopádom dole. Takto nie. Na štvrtý pokus komínárskou technikov vyliezam ku hrane komína , kde je osadená stará skoba s krúžkom , ktorú pre istotu za ten krúžok chytám či trime . Trime i mňa . Fú a som hore , kde by mal byť štand z dvoch borhákov s retiazkou . Bol , ale ja som ho samozrejme nenašiel. Urobil som vlastný dobral Rada a konečne pohladil šíkmú platňu nad štandom – cieľ našej túry. Posedeli sme chvíľu hore s Radom , zjedli čo sme mali , vydýchali a šup ho dole Komarnického komínom do doliny . Dva zlaňáky a sme dole .

Krásny deň , plný slnka, Pekná cesta , fantastická kompaktná žula, vzdušné odlezy, Sokolík, špára, komín, trenie, výhľady ,nádherná dolina, pivko na Popradskom – je to paráda - tote Tatry.