Žabý kôň - TATRY 2012

S nápadom lezenia v Paklenici prišiel ako prvý náš predseda Miro. Štvordňové lezenie v Chorvátsku pri mori a navyše v období, keď u nás už je jeseň v plnom prúde – to už hej! Viacerým sa nám jeho nápad pozdával, a tak sa čoskoro zaplnili dve autá nadšenými lezcami. Žiaľ, iba teoreticky ... ľudia postupne odpadávali .... a odpadávali... z tých alebo oných príčin..... a nakoniec som zostal len ja a Vlado. Tak sme tuho premýšľali, či nám to, takto v romantickej dvojke vôbec stojí zato – tralágať sa takú štreku. A našli sme odpoveď: nestojí! A ako náhradný cieľ boli zvolené Vysoké Tatry...
 
    Pôvodný plán, teda celé štyri dni, lezenia v Tatrách sme museli prispôsobiť predpovedi počasia, a tak sa to rozdelilo na Dreveník a samotné Tatry, s tým, že budeme liezť tam, kde bude ako-tak sucho.
Štvrtok skoro ráno sme naložili veci do auta a vybrali sa na Spiš, zadierkovať si na Dreveníku. Padli nejaké štyrky, päťky a aj zopár šestiek. Domáci lezci nám ukázali lepšie cesty, a tak sme si to celkom užili. Poobede sme stihli ešte nejaké to občerstvenie na neďalekom salaši a večer sa už frčalo do Tatier. Z parkoviska pod Popradským plesom sme sa nechali vyviesť ako páni ku chate pri plese (a ako páni sme aj platili) a tam s malými dušičkami dúfali, že nás snáď niekde ubytujú. Pani recepčná odolávala nášmu šarmu a za žiadnu cenu nám nechcela dať najlacnejšie postele v podkroví. Asi sme vyzerali príliš nóbl. Nakoniec sa nám ušla spoločná izba s partiou štyroch českých lezcov s vekovým priemerom asi tak šesťdesiat rokov. Ale vzhľadom nato, že sme vstávali veľmi skoro ráno, tak nám to až tak nevadilo.
  Budík zazvonil ešte za tmy, my sme do seba rýchlo niečo nahádzali, obliekli sa a vydali na moje prvé tatranské lezenie. Po dvoch hodinách sme došli pod Žabieho koňa – náš cieľ. Po kratšom blúdení sme nastúpili do cesty. O jej správnosti nás ubezpečili naši český spolunocovníci, ktorí náhodou tiež liezli na ten istý vrchol ako my. Po troch dĺžkach sme stáli na mieste, odkiaľ sa zlaňuje na Dolného koňa a začína samotný výstup na vrchol Žabieho koňa. Po krátkom zlanení a zbudovaní prvého štandu začalo skutočné tatranské lezenie. Celé po hrane akoby po čepeli noža. Jednou nohou u nás, druhou v Poľsku, jeden chyt slovenský a druhý zas poľský. Jednoduchá trojka,... u nás by som sa ani nenaviazal. Ale tam ...podo mnou  hĺbka dvesto metrov  naľavo.... dvesto napravo ... a miesta tak akurát na jednu nohu. Vrchol sme dosiahli poobede, urobili pár fotiek a s vedomím, že nás čaká náročný zostup sme sa vybrali dole. Pokiaľ je pravda, že zostup je nebezpečnejší ako výstup, tak tu to platí dva-krát. Zlaňovanie nemalo konca, lano sa uzlilo, štandy sme museli hľadať a slnko zapadalo. Nakoniec sme skončili na zarastenom strmom svahu, z ktorého sme komplikovane zišli do veľkého suťoviska a už za tmy stáli na chodníčku pod Rysmi. Našťastie vyšiel mesiac a krásne nám svietil na cestu. Unavený sme prišli na chatu. Naša stará známa recepčná nám už nenúkala drahé izby a hneď náš šupla do podkrovia. Keď sme sa videli v zrkadle bolo nám to jasné – ľutovala dvoch unavených a zničených mužov. Večer už mal potom rýchli koniec: večera, sprcha a posteľ.
    Ráno sme sa už neponáhľali, predpoveď sľubovala v Tatrách dážď a my sme už aj tak nemali sily na ďalší  vrchol. Rozhodli sme sa vrátiť na Dreveník, niečo tam poliezť, a potom sa uvidí.  
  Spiš nás privítal síce mrakmi, ale bez dažďa. Dali sme nejaké ďalšie cesty, ľahšie aj tie ťažšie. Napodiv sme mali po predchádzajúcom dni dosť síl a lezenie si celkom užili.  
   Bola sobota podvečer a nám ostalo ešte rozhodnutie, čo ďalej. Na Dreveníku ešte kopa nepolezených ciest  a Turniská neďaleko. No Vlada trápila angína, mňa únava a oboch nás čakali doma naše rodiny,...  tak sme to zabalili a vybrali sa domov.     
    Tento článok píšem z odstupom dvoch týždňov, ... spomienky sa už usadli, ... na to zlé som zabudol a ostala už len krásna spomienka na úžasné lezenie v Tatrách a veľká túžba sa tam vrátiť...
Paklenica v Chorvátsku ostáva naďalej našim nesplneným snom, no skrytú očiam turistov, v labyrinte skál Dreveníka sme našli krásnu cestu, malým písmom označenú ako „Paklenica“, a tú sme si vyliezli. Takže predsa len ....  .  

altalt